Ako zamestnávatelia diskriminujú ženy po materskej dovolenke

Autor: Petronela Hederová | 31.5.2017 o 9:13 | (upravené 31.5.2017 o 13:29) Karma článku: 11,70 | Prečítané:  9030x

Rozhodla som sa napísať tento blog čiastočne zo zúfalstva a čiastočne preto, že mám silne vyvinutý zmysel pre spravodlivosť. Som revolucionárka a akákoľvek krivda dejúca sa v mojom okolí ma dostáva do bojovej pohotovosti.

Momentálne mám pocit, že tu niečo nie je v poriadku a určite sa tento problém netýka iba mňa.

Od roku 2012 som na materskej, respektíve už skôr rodičovskej dovolenke. Na poslednom pracovisku mi skončila pracovná zmluva na dobu určitú, takže som vopred vedela, že si budem musieť nájsť nový job, keď deti nastúpia do škôlky. Mám dve dcéry, preto dúfam nikoho neprekvapuje, že som na rodičovskej dovolenke už štyri roky. Do poslednej chvíle som sa snažila živiť v sebe naivný optimizmus a veriť, že si prácu nájdem. Veď som počas materskej nesedela na zadku, študovala som, ukončila som druhý stupeň vysokej školy, iniciatívne som si spravila aj jazykový certifikát a stihla som aj malý doktorát. Aby mi mozog nedegeneroval, písala som, i keď „len“ beletriu. Ovládam plynule dva jazyky a mám osemročné skúsenosti v nadnárodných korporáciách. Som dynamická, komunikatívna a extrémne rýchlo nasávam (vedomosti samozrejme). Zamestnávatelia mi budú istotne ručičky – nožičky bozkávať, keď ma získajú do svojich radov. Ach, aká infantilná predstava!

Tesne predtým, ako mala mladšia dcéra dovŕšiť tri roky, som sa vrhla po sliedení na portáli profesia. Zostávala som pokojná, ponúk v Bratislave bolo habadej. Niečo vhodné pre mňa sa istotne nájde. Zamerala som sa najmä na pozície s francúzštinou. Veď kto už dnes až tak dobre hovorí týmto krkolomným jazykom? Svedomito som deň čo deň bombardovala firmy svojím životopisom. Aby som sa poistila, prihlásila som sa aj na viaceré výberové konania do štátnej správy a zverejnila som svoje CV aj na Profesiu, aby si ho mohli vyhľadať potenciálni zamestnávatelia. A teraz už len pokojne čakať, čo sa bude diať.

Na moje obrovské prekvapenie sa dlho nedialo vôbec nič. Po nejakej chvíli som začala dostávať mraky zamietavých, nič nehovoriacich emailov o tom, ako na danú pozíciu uprednostnili vhodnejšieho kandidáta. Nevzdávala som to a trpezlivo „spamovala“ zamestnávateľov. Moje úsilie konečne prinieslo ovocie v podobe prvých pracovných pohovorov. Väčšina z nich prebehla po telefóne a mala som z nich dobrý pocit. Išlo o akýsi rýchly telefonický skríning, alebo dva, v prípade, že bolo potrebné overiť moje jazykové schopnosti. Niektoré pohovory prebehli cez skype, pretože manažér žil v zahraničí. Bola som spokojná, svitalo mi na lepšie časy. Žiaľ, môj dobrý pocit bol asi iba subjektívny, pretože sa mi vo viacerých prípadoch nedostalo privilégia absolvovať osobný pohovor v sídle spoločnosti. Dôvod som sa samozrejme nikdy nedozvedela, ak nerátam zamietací mail s rovnakou vágnou formulou o tom, ako sa firma rozhodla uprednostniť iného uchádzača a blablabla.

Po asi dvoch mesiacoch horúčkovitého zasielania tisíckrát vyšperkovaného životopisu, som sa konečne dostala na pohovor do renomovanej americkej spoločnosti. Od šťastia som si takmer otvorila fľašu šampanského. To dám! Padne im zo mňa sánka.

V zasadačke firmy ma privítali štyria ľudia. Celkom početná komisia, pomyslela som si. Pohovor prebiehal v angličtine a viedla ho rodená Američanka. Dlho mi rozprávala o náplni práce a zložení tímu a potom sa ma zrazu spýtala, či mám chlapčeka alebo dievčatko. Dve dievčatá, odpovedala som. Zaujímavé, vždy som si myslela, že zamestnávateľ nemá právo pýtať sa na isté veci. Oni však majú svoje nenásilné metódy, ako z vás s úsmevom vytiahnuť odpovede na príliš osobné otázky. Ani sa nenazdáte a vyklopíte aj to, čo ste nemali. I keď na druhej strane, je trestné mať deti? Nemá vari matka s malými deťmi právo na adekvátnu prácu? Áno, je mi jasné, že malé deti bývajú často choré. Na to však existujú manželia, babičky a opatrovateľky, ktoré pomôžu. Kde je vôľa, je aj cesta.

Neviem, či trpím poruchou sebareflexie, ale naozaj som i tentokrát nadobudla pocit, že na pohovore šlo všetko hladko. Ach tie mylné dojmy! Opäť zamietavý mail. Nevzdávala som sa a prihlásila sa na inú pozíciu do tej istej spoločnosti. Absolvovala som ďalší hodinový pohovor s inými štyrmi ľuďmi, jazykovú previerku a test pozornosti. O pár dní mi zavolali, aká je moja predstava o plate. Zvláštne, pomyslela som si. Odprisahala by som, že som im tento vstup poskytla už pri uchádzaní sa o prvú pozíciu. Tak som im povedala, koľko by mi stačilo, vychádzajúc z môjho posledného platu. Zrejme sa im to zdalo veľa, lebo sa ma spýtali, či som ochotná ísť ešte nižšie. Bola som ochotná, veď čo iné mi ostávalo.

Medzičasom som dostala pozvánku na výberové konanie do štátnej správy. Prišla som na ôsmu hodinu ráno, pretože štátni úradníci sú ranné vtáčatá. Boli sme tam iba tri, ja, mladá absolventka práva a jedna pani z vedľajších dverí. Písomný test z vybraných zákonov som bohužiaľ nespravila. Chýbali mi dva body, nabudúce sa musím viac učiť. Držím palce mladej absolventke, moje pesimistické ja sa však obáva, že ľudia „zvonku“ slúžia na výbere do štátnozamestnaneckého miesta iba ako komparzisti.

Skúsila som aj miesto lektorky v jazykovej škole. Sem by ma síce vzali, moje počiatočné náklady by však dlhodobo prevyšovali zisky. Pri ponúkanom plate štyri eurá brutto za hodinu som sa zamyslela nad tým, že by sa možno oplatilo zobrať misku na žobranie a postaviť sa niekde s deťmi na roh ulice. Mohla by som hrať na fúkacej harmonike a ony by spievali „Wheels on the bus“. Určite by sme mali úspech a naša hodinová mzda by bola vyššia ako ponúkané štyri eurá.

Kamarátka mi poradila, aby som začala klamať. Vraj mám úplne zatajiť, že mám deti a tváriť sa, že som od roku 2012 cestovala a podnikala. Nedokážem však zaprieť vlastných potomkov. A tak stále čakám. Neviem, či sa dočkám, ale iné mi ani neostáva. Medzitým v emailovej schránke nachádzam ďalšie a ďalšie zamietavé správy a uvažujem, že zorganizujem pochod diskriminovaných matiek pred Lampárňou.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Obec, kde sa nestrácajú eurofondy, stavia wellness centrum

Starosta Raslavíc Marek Rakoš dokázal za dva roky vybudovať 80 pracovných miest pre sociálne slabé skupiny.

DOMOV

Kaliňák prečkáva Plavčana v zahraničí, dosiaľ šlo o jeho hlavu

Minister vnútra je už dlhšie na dovolenke.


Už ste čítali?